Šlabikár
Iné knihy
Pre zmenu o zmene
Tak sme sa rozhodli pre zmenu mobilného operátora. Presnejšie pre prechod od Orange do T-Mobile. Začalo to nádejne. Už po niekoľkých návštevách (fakt ich nebolo ani päť) predajných miest oboch operátorov a vypočutí si množstva často protichodných informácií o tom čo musíme spraviť, sme sa vybrali na dovolenku, kde sa nám v prímorskej pohode podarilo vykonštruovať z týchto informácií postup, ktorý by mal viesť k želanému cieľu. Hneď na začiatku septembra sme vyplnili potrebný formulár a v T-Mobile nás ubezpečili, že môžeme byť pokojní, rozhodne to nebude nejako rýchlo.
Napriek tomu už asi po týždni nám inkriminovaný mobil prestal fungovať. Stačilo však niekoľko telefonátov každému operátorovi a dozvedeli sme sa, že s našim číslom sa ale skutočne nič neudialo, čiže nie je dôvod, aby prestalo fungovať, a vlastne nám teda nevedia pomôcť. Potom sa však zrejme stal zázrak, lebo o pár hodín po telefonátoch číslo znovu fungovalo.
Nasledovala etapa potvrdzovacích sms a telefonátov, kde sme neustále opakovali, že naozaj chceme čo chceme a čo sme už potvrdili, že chceme. Túto komunikačnú etapu vystriedalo obdobie pokoja, v ktorom sme si predstavovali tímy ľudí u obidvoch operátorov, ako vo dne i v noci upravujú zložité technické zariadenia, ktoré vlastnia, aby dokázali zvládnuť túto extrémne náročnú, riskantnú a zriedkavú operáciu! Čo je proti tomu taký štart kozmickej lode, ktorý trvá sotva pár minút.
Naše predstavy však boli mylné. Po pár týždňoch sme v pochmúrnych podvečerných hodinách dostali sms, v ktorej nám Orange lakonicky oznámil, že naša žiadosť o prenos čísla bola stornovaná.
Ďalej to už veľmi skrátim. Dozvedeli sme sa, že sme žiadosť o prevod nepotvrdili – naše pokusy hovoriť o potvrdzujúcej komunikácii boli zmetené zo stola, pretože dokonalý informačný systém T-Mobilu ich mal zaznamenané len ako „poskytnutie informácie“. Celý proces sme začali od začiatku, od podania žiadosti. Opäť nám telefón po nejakom čase prestal fungovať, opäť sme sa dozvedeli, že ani jeden operátor s ním nič nespravil, opäť došlo k zázraku a po pár hodinách od týchto telefonátov, bol opäť funkčný.
Ukolísaných peknými októbrovými dňami, nás ako blesk zasiahla sms – Vaša žiadosť o prenos čísla bola stornovaná. Pre mňa je to jasný dôkaz, že v T-Mobile majú proces získavania nového klienta od konkurencie dokonale odskúšaný a beží naozaj bez odchýliek. A tak sme sa rozhodli, že už ho nebudeme testovať a vezmeme radšej všetky firemné telefóny k vode – niekde, kde je dosť kyslíka.
V takejto situácii si uvedomujem aké je to šťastie, že keď chcem zmeniť sám seba, záleží to iba na mne. A „človek“ by mal chcieť meniť sa, presnejšie - zlepšovať sa. Na prvý pohľad pozitívne myslenie - spokojnosť so sebou, skrýva pascu ustrnutia. Každý deň si preto polož otázku: čo som spravil(a) pre svoj ďalší rast, čo som sa naučil(a), k čomu som prispel(a)? Keďže teraz čítaš tento text, určite tvoj deň ešte neskončil. Takže sa na chvíľu zastav a rozhodni sa – aspoň jedna malá zmena k lepšiemu. Hneď teraz. Čo to bude?
Vybrané slová
Spomínate si, že ste sa kedysi učili vybrané slová? Určite áno. Tak si skúste napr. vybrané slová po v. Koľko sa vám zadarilo? Ak viac ako tri, tak vám blahoželám. Ja som v tomto teste dopadol zle, ale „našťastie“, dostal som druhú šancu. A nielen ja, celá naša rodina žije vybranými slovami. Spolu s našim dieťaťom sme sa všetci naučili 13 vybraných slov po v. Samozrejme v takom poradí ako si to želala pani učiteľka, a tešili sme sa, že to máme za sebou. Napriek tomu, že ani ako žiak, ani ako rodič som nikdy nechápal načo sa učia vybrané slová. Vysvetlili mi však, že to sú slová, v ktorých sa po v píše tvrdé y. Pod váhou tohto argumentu som sa musel skloniť. Mysleli sme si, že sme tento iste významný krok na ceste k úspešnému a šťastnému životu zvládli. Naša radosť však bola predčasná.
Pani učiteľka totiž ochorela a pani učiteľka, ktorá ju zastupovala, chcela vybrané slová po v počuť v úplne inom poradí. No a tak sme sa ich so škrípajúcimi zubami preúčali. Ale keďže dnešná medicína je veľmi pokročilá, naša pôvodná pani učiteľka sa vrátila zdravá ako rybička. Čo malo za následok, že sme sa vybrané slová po v učili znovu v pôvodnom znení, čiže poradí. Môj duševný stav, ktorý s tým súvisel, je už slovami naozaj ťažko vyjadriteľný, ibaže by boli veľmi vybrané.
Ak by vám toto nestačilo ako pointa, tak musím povedať, že príbeh pokračuje. Po pár dňoch písalo naše dieťa diktát, v ktorom urobilo 15 hrubých chýb. V diktáte totiž bolo 15 slov, v ktorých po v nasledovalo y. A keďže slová neboli vybrané, náš vzorný žiačik všade napísal mäkké i, čo sa mi teda zdá celkom logické. Žiaľ, všade malo vraj byť tvrdé. Tak som zobral najmenší slovník slovenského jazyka aký som doma našiel a čuduj sa svet – bolo v ňom habadej slov s tvrdým y, ktoré nie sú vybrané. Chúďatká. A od tej chvíle sa zase zamýšľam, či učenie sa vybraných slov je pri učení sa našej slovenčiny naozaj také dôležité.
Trápi ma to hlavne preto, lebo jazyk je ak nie najdôležitejšia, tak určite jedna z najdôležitejších vecí, ktoré máme. Slovami komunikujeme s inými ľuďmi, ale hlavne aj sami so sebou. Čokoľvek sa v našom živote stane, má slovný obraz v našej mysli. Naše myšlienky, ktoré sa skladajú zo slov, sú pre náš mozog to isté, ako program pre počítač. Mozog, rovnako ako počítač, funguje podľa programov, ktoré do neho vkladáme. Poznám ľudí, ktorí sa vždy pýtajú: Prečo ja nikdy nemôžem schudnúť? A neuvedomujú si, že sa touto otázkou programujú, aby nikdy neschudli. Rovnako poznám ľudí, ktorí sa pýtali: Ako dokážem schudnúť a mať z toho radosť? Tí sa programovali správne a dnes už riešia úplne iné veci ako chudnutie. Verte mi, rozdiel v týchto otázkach je podstatný. Pretože obe otázky nás programujú veľmi, veľmi rozdielne. Prvá otázka – prečo ja nikdy nemôžem schudnúť - k potvrdeniu stavu, druhá – ako dokážem schudnúť - k jeho zmene.
A toto sú veci, ktoré by sme sa mali o slovách učiť. Aby sa nám ich podarilo prepašovať do škôl, tak som pre ne vymyslel aj názov - mohli by sa volať vybrané veci. To by podľa mňa mohlo prejsť.
A keďže všetky moje deti sú ešte školopovinné, musím na záver povedať, že všetky postavy a vybrané slová v tomto príbehu sú vymyslené. A ani žiadne zviera pri ich učení sa netrpelo.
Milý príbeh o míli
Milujem príbeh o Rogerovi Bannisterovi. Bolo to v roku 1954, keď padla jedna z najslávnejších hraníc, ktoré sa v športe občas objavujú. Prvý človek - Roger Bannister, zabehol míľu za menej ako štyri minúty. A to v období, keď sa už všeobecne verilo, že taký výkon nie je v silách ľudského tela. A zrazu – Roger to dokázal.
Je veľmi zaujímavé, že jeho nový rekord prežil iba 46 dní! V priebehu nasledujúceho roku zabehlo míľu pod štyri minúty ďalších 37 bežcov! A nasledujúci rok prekonalo „neprekonateľnú“ hranicu asi 300 ľudí. To o čo sa roky beznádejne pokúšali, sa zrazu stalo bežnou záležitosťou. Ako je to možné? Veď ľudské telo sa nemohlo tak náhle zmeniť. Muselo sa zmeniť niečo iné.
Tajomstvo je skryté v jedinej, ale podstatnej veci: Roger Bannister veril, bol presvedčený, že to dokáže. Ostatní uverili tomu, že sa to nedá. Kým iní pokladali štyri minúty za neprekonateľnú hranicu, on vnímal štyri minúty iba ako každý iný čas. Jednoducho trénoval a zlepšoval svoje výkony. Nevidel dôvod, prečo by jeho zlepšovanie malo byť nejakou hranicou obmedzené. Preto bol Roger ten, kto to dokázal – pretože veril, že to dokáže. Tým sa líšil od ostatných.
Prečo mám teda tak rád tento príbeh? Veď nielen mne, ale väčšine z nás je beh na jednu míľu na míle vzdialený. Pri meraní uprednostňujeme metre a hlavne pri behaní dávame prednosť kratším vzdialenostiam. Napriek tomu je tento príbeh aj pre nás veľmi poučný. Hovorí nám o tom, že našou najväčšou prekážkou nie sú naše fyzické schopnosti. Našou najväčšou prekážkou sú naše postoje, naše myšlienky, jednoducho – naša psychika.
A nemusí ísť práve o beh. Všetci sme si v živote vytvorili, vymysleli nejaké hranice. Každý z nás občas hovorí o neprekonateľných prekážkach. Niekto je presvedčený, že sa nikdy nenaučí po anglicky, lebo on jednoducho nie je na jazyky. Iný nemá bunky na matematiku. Mnoho žien nikdy nezatlčie klinec v presvedčení, že by to nedokázali. Vy určite tiež môžete pridať niečo svoje. A najhoršie je, že všetci majú pravdu. Pretože ak niekto sám seba presvedčí, že niečo nedokáže, tak to naozaj nedokáže. A v tom sú tieto presvedčenia nebezpečné. Dobrá správa je, že tak ako nič na svete, ani tieto naše presvedčenia nie sú nemenné a môžete ich zmeniť. Takže dobrá rada: Čím skôr tie svoje „zlé“ presvedčenia nájdite a nahraďte ich „dobrými“. Naučím sa angličtinu, naučím sa na písomku a zatĺcť klinec je predsa malina...
Pretože platí: Ak v čokoľvek budete veriť, tak to dokážete.