Šlabikár
Iné knihy
Chváliť či karhať?
Dni odovzdávania vysvedčení patria v škole k najvýznamnejším. (Či k najdôležitejším, o tom by som pochyboval.) Veľmi dobre si pamätám na jeden z takýchto dní, keď som ako začínajúci učiteľ ohodnotil 16 žiakov v mojej triede najhoršou možnou známkou! Z úprimného srdca presvedčený, že im tým dávam jasnú spätnú väzbu o ich nevedomostiach z môjho (samozrejme najdôležitejšieho) predmetu a pomáham im tým spamätať sa. A určite sa potom s nadšením vrhnú do jeho štúdia.
V tom období mi nejako unikalo, že spätná väzba môže byť nielen negatívna, ale aj pozitívna. Nebol som a nie som sám. Ako učitelia sa, žiaľ, väčšinou necháme strhnúť presvedčením, že našou úlohou je dávať hlavne negatívnu spätnú väzbu. A to je jeden z najväčších omylov. Čo chcete robiť? Niečo kde vás chvália, alebo niečo, za čo dostávate päťky? Nie, tým nechcem povedať, že nemáme nikdy dávať zlé známky, že nemáme nikdy dávať negatívnu spätnú väzbu. Len chcem aby sme sa zamysleli, či rovnakou mierou hľadáme aj možnosti na pozitívne ohodnotenie.
Vyskúšajte si napríklad toto: Ak má dieťa v práci dve chyby, tak mu ich vyznačte a nájdite aspoň dve veci, za ktoré ho pochválite.
Chcieť je pekné, ale nestačí
Pamätáte si ešte svoje novoročné predsavzatie? Ak áno, tak vám blahoželám. Podľa štatistického výskumu ( amerického samozrejme) iba 2% ľudí splní svoje záväzky zo silvestrovskej noci. Jedným z dôvodov je, že si ich dali nesprávne. Dobrý záväzok totiž musí byť:
Pozitívne formulovaný (čo chcem, nie čo nechcem)
Odmerateľný (koľko, ako vysoko, ako často...)
Hodiny (termín dokedy)
Napísaný (veď viete, že všetci zabúdame)
Inšpiratívny (lákavý, aby sa mi chcelo niečo podniknúť)
Reálny (musí byť v ľudských silách)
Takže daj si svoje predsavzatie nanovo, a potom už len POHNIR!
Kde začať?
Keď sa rozprávame s učiteľmi, tak sa často dozvieme, že by radi mnohé veci zmenili, ale je to ťažké
s vedením školy. A majú kus pravdy. Keď sa rozprávame s vedením školy, tak sa často dozvieme,
že by radi mnohé veci zmenili, ale je to ťažké s učiteľmi. A majú kus pravdy. Keď sa rozprávame so
všetkými spolu, tak sa často dozvieme. že by radi mnohé veci zmenili, ale je to ťažké s inšpekciou
a s ministerstvom. A majú kus pravdy. Ako z toho von?
Jediným riešením je – začať u seba. Preto sa moje poznámky nezaoberajú tradičnými školskými
problémami, a preto na našich stretnutiach s učiteľmi máme dohodu nehovoriť o tom, ako by sa mali
zmeniť iní. Učíme sa ako pracovať na sebe, ako byť stále lepší v tom čo robíme, ako rozhodovať
o svojej práci a o svojom živote.
Buďme stále väčšie a väčšie osobnosti. Potom nás okolie začne počúvať, začne si nás vážiť a určite
aj meniť veci podľa našich návrhov. Preto vás chcem presviedčať, aby ste si dávali ciele, aby ste sa
učili ako robiť vážne rozhodnutia, ako si udržať motiváciu, ako pôsobiť na iných...
Je to dlhá cesta, ale lepšiu nepoznám.
Pozor na mozog!
Ľudský mozog má jednu úžasnú vlastnosť (teda má ich viac, ale táto jedna je pozoruhodná). Ak si čokoľvek myslíte a ešte to nebodaj aj verejne vyhlásite, tak urobí všetko preto aby vás nikto nemohol označiť za klamára. Ak ste učili niekoho lyžovať, alebo bicyklovať sa, tak to veľmi dobre poznáte: „Nepúšťaj ma lebo spadnem!“ A bum – už leží na zemi. Ak sa už dva dni pred rande bojíte ako sa budete červenať, tak sa môžete spoľahnúť na váš mozog, že to zariadi. Ak si vytrvalo opakujete „ja neviem tancovať“, tak váš mozog - síce s námahou - ale zabezpečí aby sa vám poplietli nohy.
Hovoríme tomu obmedzujúce presvedčenia. Presvedčenia, ktoré sme niekde nejako získali a len veľmi ťažko sa ich dokážeme zbaviť. Preto buďte veľmi opatrní. Ak Marienke vytrvalo opakujete, že sa nikdy tie diktáty písať nenaučí, tak jej mozog sa o to naozaj postará. Ak Janko od vás každú chvíľu počuje, že je lajdák, tak sa podľa toho začne správať. Takže to skúste naopak. Marienku pochváľte za tie slová, ktoré napísala správne a Janka pristihnite ako niečo urobil poriadne. A uvidíte, že to bude príjemnejšie aj pre vás.
Niekoľko viet
Vízia, misia, poslanie. Tri čarovné slová, ktoré sú názvami veľmi vážnych dokumentov aké má každá skvelá firma vo svete. Viete aký majú rozsah? Od jednej do niekoľkých viet. Minule som si pozrel ŠkVP jednej školy – mal vyše 400 strán. V tej chvíli som založil hnutie s názvom „Zabudnite na 400 strán!“
Zatiaľ čo niekoľko viet stačí mnohým firmám aby „vychovali“ doslova celý svet, ani 400 strán nestačí mnohým školám aby vychovali pár sto žiakov. Kto dokáže prečítať 400 strán? Kto si ich dokáže zapamätať? Kto by sa o to vôbec pokúsil? A načo?
Prosím, zabudnite na 400 strán. Na papier si napíšte svoju víziu ako chcete učiť, akých ľudí chcete vychovávať. Do srdca si zapíšte svoje poslanie a aj v tých najťažších školských chvíľach si naň spomeňte. Ale nezabudnite – iba niekoľko viet. A aby sme my rodičia vedeli takéto školy nájsť, tak prosím na bránu školy napíšte: Tu učíme podľa niekoľkých viet.
Teraz
Slovensko miluje Pamiatku zosnulých. Neviem či niekde na svete má tento sviatok takú atmosféru ako v našich končinách. Niekedy mám pocit, že to je chvíľa, keď by sme sa snáď všetci vedeli spojiť a dohodnúť. Je úžasné, že si vážime tých, ktorí tu boli pred nami, že oceňujeme všetko čo pre nás spravili. Bolo by fajn, keby sme takéto dni mali aj pre živých. Skúste sa poobzerať okolo seba a všimnúť si ľudí vo vašom okolí, ktorí pre vás čokoľvek robia. Možno je to šofér autobusu, ktorý vás odvezie do práce, možno je to predavačka v obchode a možno je to vaša kolegyňa, ktorá vám uvarí kávu. Veľmi veľa vecí pokladáme za samozrejmé a oceníme ich až vtedy, keď ich nemáme. Takže : choďte dnes s očami otvorenými a uvedomujte si aké množstvo úžasných vecí nám život denne prináša. A tešte sa z nich. Aj keď to budú práve deti, ktoré vás div nezhodia z nôh, či keď tá káva od kolegyne už bude vychladnutá. Podstatné je, že to je.
Život je potvora
Dnes som si po dlhom čase zase raz pustil fantastické video, ktoré bolo začiatkom kariéry Susan Boyle. A znovu som si uvedomil, že život je fakt potvora. Nenápadne nás prinúti myslieť si, že ranné naháňanie a získavanie zopár minút, potom práca a večerné strácanie hodín a hodín pozeraním na čokoľvek, je to čo sme vždy chceli. Nenápadne nás zmanipuluje do každodennej rutiny, nebadateľnými pohybmi nám postupne zotrie úsmev z tváre, neviditeľnou gumou vygumuje z pamäti všetko čo sme kedysi chceli... Nedajte sa dobehnúť! Kým sa ešte dá, spomeňte si po čom ste túžili, spomeňte si o čom ste snívali. Možno to je vo vašom prípade výlet do Afriky, možno krásne červené auto, možno kurz maľovania, možno víkend prežitý s kamarátkami. To je úplne jedno, každý máme svoje sny, len ich zabúdame snívať. Preto prosím - hneď teraz začnite snívať! A rovno ten najväčší sen. A celkom vážne začnite hľadať cestu, ktorá vás k nemu privedie. Pretože kto prestal snívať, ten prestal žiť.
2%
Pamätám si, ako som vždy v auguste prežíval dni premýšľaním, ako rozplánovať učivo tak, aby som stihol odučiť každučkú vetičku z učebnice. Veď ako by som mohol pustiť do života niekoho, kto neovláda každý vzorec a poučku z mojich (úplne najdôležitejších) predmetov!
Dnes som počul výsledky výskumu, ktorý robili tuším v štátoch európskej únie: Pri prijímacích pohovoroch do zamestnania sa iba v 2% prípadov zaujímajú o to, aké vedomosti ste získali v škole. Iba v dvoch percentách! Hľa, aj štatistika potvrdila to o čom som dávno presvedčený. V školách učíme veľmi veľmi veľa neužitočných vecí. Takže prosím, pred vstupom do triedy si vždy pripomeňte, že to podstatné čo môžete a máte svojim žiakom odovzdať, nie sú letopočty, naspamäť naučené fakty či vzorce. Tie im v živote len málo pomôžu. Odovzdajte im radšej váš pohľad na svet, vaše životné skúsenosti, odtlačok vašej osobnosti.
Začni u seba
Všetci poznáme „miluj blížneho svojho ako seba samého“. Ale ako s každou múdrosťou – čítame ju, hovoríme ju, ale príliš sa nad ňou nezamýšľame. Koľkokrát za deň si sami sebe niečo vyčítame? Koľkokrát nie sme so sebou spokojní? Akí sme kritickí k svojej postave, k svojim schopnostiam, koľko chýb dokážeme nájsť na všetkom čo sme práve dokončili? Keď si to všetko zrátate, tak to veru nevyzerá na veľkú lásku k sebe.
Nuž a keďže milujeme blížneho ako seba, rovnako sa správame k deťom, kolegyniam, rodine a vôbec ku všetkým. A ani si to neuvedomujeme. Preto navrhujem, nech sú najbližšie týždne týždňami lásky k sebe. Buďte chvíľu egoisti a ukážte všetkým, že sa máte radi. Kúpte si šaty, na ktoré ste doteraz nemali. Kúpte si knihu, ktorú veľmi chcete čítať, ale zdá sa vám príliš drahá. Choďte kozmetičke, do kina, na dvojdennú túru, alebo na hodinovú prechádzku. Urobte čokoľvek iné, čo ste doteraz odkladali. Len nech vás to poteší. Prestaňte sami seba kritizovať, vymažte zo svojho slovníka frázy ako „ja krava“, „ja blbec“, „to som zase spackala“ a podobné – každý má tú svoju. Radšej uznajte, že aj tá vaša postava sa dá prežiť, pripomeňte si, že všeličo viete vynikajúco, ak nie dokonca najlepšie na svete.
Zrazu uvidíte, že všetci okolo vás sú stále lepší a lepší. A čo viac môžeme chcieť?
Prvý raz
Ak nesúhlasím s nejakým štátnym sviatkom, tak je to Deň ústavy. Podľa mňa mal byť niekedy úplne inokedy. Pre mňa totiž prvý september navždy bude tým najväčším sviatkom – Začiatkom Školského Roku. Vždy som sa naň veľmi tešil a veľmi chystal. Veď prvý dojem, ktorý učiteľ zanechá, je veľmi dôležitý. Mám preto pre vás niekoľko tipov:
- oblečte si niečo krásne (pre šťastie aspoň maličkosť nech je nová)
- usmievajte sa
- majte presne premyslené čo poviete
- nehovorte deťom aký bude tento školský rok, ale spýtajte sa ich aký by ho chceli mať, čo by ich bavilo, čo by navrhovali, prečo by radi chodili práve do vašej školy
- vystupujte pokojne, sebavedome, sebavedome a sebavedome
Viem, že podstatné je to čo viete, ale urobte tentoraz výnimku a zapôsobte na nich svojim vzhľadom, vystupovaním a sebavedomím. Nech si po vašom odchode povedia: Sánka dolu šéfe - tak táto (tento) ma môže učiť! To bude dobrý rok.
A ja sa budem motať popri školách a počúvať ako sa deti bavia, akí skvelí učitelia ich budú tento školský rok učiť.
Učiteľ osobnosť
Poznám pani učiteľku, ktorá je škole a deťom odovzdaná celou dušou. Pre ňu dokonca nie sú žiadnym problémom vzorne vyškrtané katalógy a dokonale vyplnené tlačivá, ktoré sa akési naivné duše pod zámienkou debyrokratizácie školstva pokúšajú zrušiť. Jej prípravy na hodinu sú dokonalé, slidy na meotar môžete ešte aj dnes zobrať a učiť podľa nich na ľubovoľnej planéte. A napriek tomu ju jej žiaci neobdivujú, nie sú jej hodinami nadšení a nespomínajú si na ňu ako na človeka, ktorý významne ovplyvnil ich životy. Prečo?
Chýba jej totiž jeden podstatný rozmer – nie je osobnosťou. Stala sa obeťou svojho nadšenia pre školu, venovala jej všetku svoju energiu. Nepoznala jedno z dôležitých pravidiel života: Pracuj viac na sebe ako na svojej práci. Pretože viac ako dodržiavaním školských, či štátnych vzdelávacích programov, alebo vzorne vedenou dokumentáciou, ovplyvňujete žiakov svojou osobnosťou, svojou životnou filozofiou, svojimi ľudskými kvalitami. Preto vždy majte v prvom rade na mysli svoj osobný rozvoj.
Na záver ešte raz: Pracuj viac na sebe, ako na svojej práci. Buď každý deň väčšia a väčšia osobnosť.
Bodky z kocky
Každý správny človek, a zvlášť ak je decko, má doma dvojaké kocky. Jedny - z ktorých sa stavajú hrady, zámky, veľryby a iné pamätihodnosti a druhé - s ktorými sa hrá Človeče nehnevaj sa.
Videli ste už niekedy čo robia kocky keď pri nich nikto nie je? Tak raz pri nich buďte keď pri nich nie ste a uvidíte: trénujú. Kocky bez bodiek sa šplhajú jedna na druhú a chcú postaviť čo najvyššiu vežu. Lebo vedia, že každý chlapec by z nich chcel postaviť čo najvyššiu vežu, ale ony sa vždy zosypú a veľmi ich to mrzí.
Kocky s bodkami, teda človečenehnevajsové, sa zase stále hádžu. Lebo ak si myslíte, že to je len tak hodiť kockou a padne číslo, tak sa mýlite. Čo keby vám padla napríklad sedmička, alebo nič? Čo potom? A práve to si musí človečenehnevajsová kocka natrénovať, aby sa nič, alebo niečo iné nestalo. Takto spolu často trénovali aj kamarátky, žltá a zelená človečenehnevajsová kocka. Raz tiež hovorí žltá kocka zelenej:
"Vieš čo, nebuďme tu len tak pohodené a poďme sa hádzať."
A tak si zelená kocka zobrala zeleného panáčika, žltá kocka žltého a začali hrať. Zelený panáčik sa potešil, lebo sa cítil ako vojak a myslel si, že správny vojak má stále pochodovať. Preto vždy nedočkavo čakal, aké číslo padne na zelenej kocke, a hneď rázne vykročil:
"Ľavá, dva, ľavá, dva..."
Najhoršie bolo, keď padla jednotka, lebo to sa mu veľmi zle pochodovalo.
Žltý sa potešil tiež, lebo to bol panáčik tanečník a stále chcel tancovať. Najradšej mal valčík, a preto sa tešil na šestku:
"Raz, dva, tri, raz, dva, tri..."
Najradšej by vtedy bol zeleného panáčika vyzval do tanca, ale ten sa práve najviac mračil, lebo vedel, že bude musieť dobre zapochodovať, aby žltého dobehol.
A tak pochodovali a tancovali a ako áno, ako nie, žltý panáčik vyhral. Potešil sa, zelený mu zablahoželal a bolo. Lenže žltej kocke stúpla sláva do kocky.
"Pch! Keď chcem, vždy vyhrám. Ja vždy hodím šestku, alebo päťku. Prinajhoršom štvorku. Také čísla ako jednotka, dvojka, alebo trojka ani nepotrebujem."
Keď to počuli jedna bodka, dve bodky a tri bodky, náramne sa urazili.
"Tak ona nás nepotrebuje! A čo my nie sme čísla?" rozhorčila sa trojka.
"Veru sme čísla a ešte aké!" pritakávala dvojka.
"Viete čo, poďme my z nej preč," navrhovala jednotka.
"Nebuďte malé" snažila sa zachrániť situáciu šestka, ktorá mala najviac bodiek, a preto bola najrozumnejšia, "veď ju to prejde."
"Kým to milú kocku prejde, my už prejdeme kus cesty," nedala sa jednotka.
"Viete čo, dvojbodka a trojbodka - urobme si my vlastnú šestku a bude. Človeče nehnevaj sa sa hrá na celom svete a o šestky je vždy záujem."
Ako povedali, tak aj urobili. Veď ich bolo akurát.
Onedlho išli žltá a zelená kocka znovu trénovať. Žltá sa hodí - a nič. Hodí sa ešte raz - znovu nič. Žltá kocka hneď pochopila, čo spravila. Od hanby sa na všetkých troch stenách bez bodiek tak začervenala, že navždy zostala žltočervená. Rýchlo sa skryla a doteraz čaká, či sa jej nevráti jedna bodka, dve bodky a tri bodky.
Pre zmenu o zmene
Tak sme sa rozhodli pre zmenu mobilného operátora. Presnejšie pre prechod od Orange do T-Mobile. Začalo to nádejne. Už po niekoľkých návštevách (fakt ich nebolo ani päť) predajných miest oboch operátorov a vypočutí si množstva často protichodných informácií o tom čo musíme spraviť, sme sa vybrali na dovolenku, kde sa nám v prímorskej pohode podarilo vykonštruovať z týchto informácií postup, ktorý by mal viesť k želanému cieľu. Hneď na začiatku septembra sme vyplnili potrebný formulár a v T-Mobile nás ubezpečili, že môžeme byť pokojní, rozhodne to nebude nejako rýchlo.
Napriek tomu už asi po týždni nám inkriminovaný mobil prestal fungovať. Stačilo však niekoľko telefonátov každému operátorovi a dozvedeli sme sa, že s našim číslom sa ale skutočne nič neudialo, čiže nie je dôvod, aby prestalo fungovať, a vlastne nám teda nevedia pomôcť. Potom sa však zrejme stal zázrak, lebo o pár hodín po telefonátoch číslo znovu fungovalo.
Nasledovala etapa potvrdzovacích sms a telefonátov, kde sme neustále opakovali, že naozaj chceme čo chceme a čo sme už potvrdili, že chceme. Túto komunikačnú etapu vystriedalo obdobie pokoja, v ktorom sme si predstavovali tímy ľudí u obidvoch operátorov, ako vo dne i v noci upravujú zložité technické zariadenia, ktoré vlastnia, aby dokázali zvládnuť túto extrémne náročnú, riskantnú a zriedkavú operáciu! Čo je proti tomu taký štart kozmickej lode, ktorý trvá sotva pár minút.
Naše predstavy však boli mylné. Po pár týždňoch sme v pochmúrnych podvečerných hodinách dostali sms, v ktorej nám Orange lakonicky oznámil, že naša žiadosť o prenos čísla bola stornovaná.
Ďalej to už veľmi skrátim. Dozvedeli sme sa, že sme žiadosť o prevod nepotvrdili – naše pokusy hovoriť o potvrdzujúcej komunikácii boli zmetené zo stola, pretože dokonalý informačný systém T-Mobilu ich mal zaznamenané len ako „poskytnutie informácie“. Celý proces sme začali od začiatku, od podania žiadosti. Opäť nám telefón po nejakom čase prestal fungovať, opäť sme sa dozvedeli, že ani jeden operátor s ním nič nespravil, opäť došlo k zázraku a po pár hodinách od týchto telefonátov, bol opäť funkčný.
Ukolísaných peknými októbrovými dňami, nás ako blesk zasiahla sms – Vaša žiadosť o prenos čísla bola stornovaná. Pre mňa je to jasný dôkaz, že v T-Mobile majú proces získavania nového klienta od konkurencie dokonale odskúšaný a beží naozaj bez odchýliek. A tak sme sa rozhodli, že už ho nebudeme testovať a vezmeme radšej všetky firemné telefóny k vode – niekde, kde je dosť kyslíka.
V takejto situácii si uvedomujem aké je to šťastie, že keď chcem zmeniť sám seba, záleží to iba na mne. A „človek“ by mal chcieť meniť sa, presnejšie - zlepšovať sa. Na prvý pohľad pozitívne myslenie - spokojnosť so sebou, skrýva pascu ustrnutia. Každý deň si preto polož otázku: čo som spravil(a) pre svoj ďalší rast, čo som sa naučil(a), k čomu som prispel(a)? Keďže teraz čítaš tento text, určite tvoj deň ešte neskončil. Takže sa na chvíľu zastav a rozhodni sa – aspoň jedna malá zmena k lepšiemu. Hneď teraz. Čo to bude?
Vybrané slová
Spomínate si, že ste sa kedysi učili vybrané slová? Určite áno. Tak si skúste napr. vybrané slová po v. Koľko sa vám zadarilo? Ak viac ako tri, tak vám blahoželám. Ja som v tomto teste dopadol zle, ale „našťastie“, dostal som druhú šancu. A nielen ja, celá naša rodina žije vybranými slovami. Spolu s našim dieťaťom sme sa všetci naučili 13 vybraných slov po v. Samozrejme v takom poradí ako si to želala pani učiteľka, a tešili sme sa, že to máme za sebou. Napriek tomu, že ani ako žiak, ani ako rodič som nikdy nechápal načo sa učia vybrané slová. Vysvetlili mi však, že to sú slová, v ktorých sa po v píše tvrdé y. Pod váhou tohto argumentu som sa musel skloniť. Mysleli sme si, že sme tento iste významný krok na ceste k úspešnému a šťastnému životu zvládli. Naša radosť však bola predčasná.
Pani učiteľka totiž ochorela a pani učiteľka, ktorá ju zastupovala, chcela vybrané slová po v počuť v úplne inom poradí. No a tak sme sa ich so škrípajúcimi zubami preúčali. Ale keďže dnešná medicína je veľmi pokročilá, naša pôvodná pani učiteľka sa vrátila zdravá ako rybička. Čo malo za následok, že sme sa vybrané slová po v učili znovu v pôvodnom znení, čiže poradí. Môj duševný stav, ktorý s tým súvisel, je už slovami naozaj ťažko vyjadriteľný, ibaže by boli veľmi vybrané.
Ak by vám toto nestačilo ako pointa, tak musím povedať, že príbeh pokračuje. Po pár dňoch písalo naše dieťa diktát, v ktorom urobilo 15 hrubých chýb. V diktáte totiž bolo 15 slov, v ktorých po v nasledovalo y. A keďže slová neboli vybrané, náš vzorný žiačik všade napísal mäkké i, čo sa mi teda zdá celkom logické. Žiaľ, všade malo vraj byť tvrdé. Tak som zobral najmenší slovník slovenského jazyka aký som doma našiel a čuduj sa svet – bolo v ňom habadej slov s tvrdým y, ktoré nie sú vybrané. Chúďatká. A od tej chvíle sa zase zamýšľam, či učenie sa vybraných slov je pri učení sa našej slovenčiny naozaj také dôležité.
Trápi ma to hlavne preto, lebo jazyk je ak nie najdôležitejšia, tak určite jedna z najdôležitejších vecí, ktoré máme. Slovami komunikujeme s inými ľuďmi, ale hlavne aj sami so sebou. Čokoľvek sa v našom živote stane, má slovný obraz v našej mysli. Naše myšlienky, ktoré sa skladajú zo slov, sú pre náš mozog to isté, ako program pre počítač. Mozog, rovnako ako počítač, funguje podľa programov, ktoré do neho vkladáme. Poznám ľudí, ktorí sa vždy pýtajú: Prečo ja nikdy nemôžem schudnúť? A neuvedomujú si, že sa touto otázkou programujú, aby nikdy neschudli. Rovnako poznám ľudí, ktorí sa pýtali: Ako dokážem schudnúť a mať z toho radosť? Tí sa programovali správne a dnes už riešia úplne iné veci ako chudnutie. Verte mi, rozdiel v týchto otázkach je podstatný. Pretože obe otázky nás programujú veľmi, veľmi rozdielne. Prvá otázka – prečo ja nikdy nemôžem schudnúť - k potvrdeniu stavu, druhá – ako dokážem schudnúť - k jeho zmene.
A toto sú veci, ktoré by sme sa mali o slovách učiť. Aby sa nám ich podarilo prepašovať do škôl, tak som pre ne vymyslel aj názov - mohli by sa volať vybrané veci. To by podľa mňa mohlo prejsť.
A keďže všetky moje deti sú ešte školopovinné, musím na záver povedať, že všetky postavy a vybrané slová v tomto príbehu sú vymyslené. A ani žiadne zviera pri ich učení sa netrpelo.
Milý príbeh o míli
Milujem príbeh o Rogerovi Bannisterovi. Bolo to v roku 1954, keď padla jedna z najslávnejších hraníc, ktoré sa v športe občas objavujú. Prvý človek - Roger Bannister, zabehol míľu za menej ako štyri minúty. A to v období, keď sa už všeobecne verilo, že taký výkon nie je v silách ľudského tela. A zrazu – Roger to dokázal.
Je veľmi zaujímavé, že jeho nový rekord prežil iba 46 dní! V priebehu nasledujúceho roku zabehlo míľu pod štyri minúty ďalších 37 bežcov! A nasledujúci rok prekonalo „neprekonateľnú“ hranicu asi 300 ľudí. To o čo sa roky beznádejne pokúšali, sa zrazu stalo bežnou záležitosťou. Ako je to možné? Veď ľudské telo sa nemohlo tak náhle zmeniť. Muselo sa zmeniť niečo iné.
Tajomstvo je skryté v jedinej, ale podstatnej veci: Roger Bannister veril, bol presvedčený, že to dokáže. Ostatní uverili tomu, že sa to nedá. Kým iní pokladali štyri minúty za neprekonateľnú hranicu, on vnímal štyri minúty iba ako každý iný čas. Jednoducho trénoval a zlepšoval svoje výkony. Nevidel dôvod, prečo by jeho zlepšovanie malo byť nejakou hranicou obmedzené. Preto bol Roger ten, kto to dokázal – pretože veril, že to dokáže. Tým sa líšil od ostatných.
Prečo mám teda tak rád tento príbeh? Veď nielen mne, ale väčšine z nás je beh na jednu míľu na míle vzdialený. Pri meraní uprednostňujeme metre a hlavne pri behaní dávame prednosť kratším vzdialenostiam. Napriek tomu je tento príbeh aj pre nás veľmi poučný. Hovorí nám o tom, že našou najväčšou prekážkou nie sú naše fyzické schopnosti. Našou najväčšou prekážkou sú naše postoje, naše myšlienky, jednoducho – naša psychika.
A nemusí ísť práve o beh. Všetci sme si v živote vytvorili, vymysleli nejaké hranice. Každý z nás občas hovorí o neprekonateľných prekážkach. Niekto je presvedčený, že sa nikdy nenaučí po anglicky, lebo on jednoducho nie je na jazyky. Iný nemá bunky na matematiku. Mnoho žien nikdy nezatlčie klinec v presvedčení, že by to nedokázali. Vy určite tiež môžete pridať niečo svoje. A najhoršie je, že všetci majú pravdu. Pretože ak niekto sám seba presvedčí, že niečo nedokáže, tak to naozaj nedokáže. A v tom sú tieto presvedčenia nebezpečné. Dobrá správa je, že tak ako nič na svete, ani tieto naše presvedčenia nie sú nemenné a môžete ich zmeniť. Takže dobrá rada: Čím skôr tie svoje „zlé“ presvedčenia nájdite a nahraďte ich „dobrými“. Naučím sa angličtinu, naučím sa na písomku a zatĺcť klinec je predsa malina...
Pretože platí: Ak v čokoľvek budete veriť, tak to dokážete.